Přihlášení k odběru novinek



Vaše příběhy

Ahoj Tamarka,
 
chcem sa s tebou podelit o moj pribeh predcasneho odchodu babatka.
 
A zaroven Ti tymto velmi pekne dakujem za to, ze si pre nas na lektoraku urobila ritual smrti. Ten tvoj vikend smrti bol pre mna uplne prelomovy vo vnimani kolobehu zivota a smrti, uplne to zmenilo moje vnimanie a ponimanie sveta, nasho poslania tu na Zemi. Vela sa vo mne zmenilo a zacala som prijimat to, co zivot prinasa ako dar, ako cennu skusenost na mojej ceste. Neviem to uplne vyjadrit slovami. Ten vikend mi dal velmi vela a aj vdaka nemu som to, ze sme prisli o babatko prezila prave tak, ako to opisujem v mojom pribehu.
 
Zdravim Ta do vzdialenej Prahy.
 
Objimam s laskou,
Zdenka Kostolani, 18. ledna 2015

 

Moje stretnutie so Zorničkou

S mojím mužom sme v lete prežívali nádherné obdobie. Mala som pocit, že som sa do neho po desiatich

rokoch vzťah opäť bláznivo zamilovala a cítila som, že on to vníma podobne. Naše milovania boli

tanečným súznením dvoch dokonalých tiel, dvoch hudobných nástrojov, ktoré majster zručne rovnako

naladil. Bolo to, akoby sme objavili kľúče od ďalších brán rozkoše, vášne a lásky. Radovali sme sa z

nového bývania, z nových priateľov, nového prostredia, v ktorom sme cítili, že sme doma. A potom som

zistila, že čakáme bábätko. Tretie dieťatko sme chceli, boli sme tomu otvorení a zároveň sme tomu

nechávali čas. Zistila som to deň po mojom zasvätení. Potešilo ma to, ale zároveň som bola veľmi

prekvapená a zaskočená, pretože som si vôbec nepamätala, kedy sa to stalo. Áno, prežívali sme s mužom

naplnený vzťah, ale práve v tom čase to bolo obdobie, keď sme sa nemilovali tak často. Pri prvých dvoch

deťoch viem presne opísať kedy a kde sme počali, ako som sa pri tom cítila a aké vlny rozkoše som

prežívala. A teraz si neviem vybaviť nielen deň, ale takmer ani týždeň, kedy to bolo. Totálne okno, z

ktorého som naozaj zaskočená a učím sa prijať, že aj takto je to v poriadku. Prvé týždne mi bývalo zle a

ťažko, cítila som sa veľmi unavená, priam vyčerpaná. A neustále som si spievala pieseň o Morene.

Nejako mi nesedelo, nechcela som prijať, že sa ku mne prihovára Bohyňa smrti. Odmietala som ju, veď

pri príchode nového dieťaťa pre ňu niet miesto. Až keď som pochopila a naplno prijala, že je ako Bohyňa

kolobehu života, smrti a znovuzrodenia a sudička pri narodení na správnom mieste, až vtedy sa mi

uľavilo. Bolesti a ťažkosti odišli aj s uvedomením si vlastných strachov z pôrodu a ich následným prijatím.

Prišlo radostné obdobie tehotenstva, muž aj obe deti sa veľmi tešili. Zaujímavé pre mňa bolo, že mi

veľmi chutilo mäso, za tých pár týždňov som ho zjedla viac ako za posledné roky . Asi dva-tri týždne

pred tým, než nás opustila som som si naplno uvedomila a precítila, že to dieťatko nie je „moje“, že mi

nepatrí. Je to samostatná bytosť, ktorá chce prísť na tento svet a ja som len jej sprievodcom. Možno

práve to mi pomohlo prijať jej odchod s absolútnym prijatím a pochopením.

V stredu, asi v 12 týždni tehotenstva, tesne pred Dušičkami som pri rannej toalete objavila krv. Strašne

som sa preľakla. Úplne sa mi podlomili a roztriasli kolená, takmer som nevládala chodiť. Celá som

zmeravela a takáto vyplašená som to po raňajkách prezradila mužovi. Potom sme to nechali tak. Zatiaľ

sme nechceli robiť paniku a mňa čakali dve hodiny tancovania a šantenia s bábätkami a detičkami. Tie

som si naplno užila, veľmi sme sa všetci zabavili. Prišla som domov neskoro popoludní a objavila som na

nohavičkách zaschnutú krv. Ostala som opäť zarazená, cítila som, že to nie je dobré. Ale nebola som si

istá, nevedela som, či je to dôvod ísť k lekárke, alebo sú to len nejaké posolstvá od bábätka, ktoré mám

pochopiť. Zatelefonovala som kamarátkam podeliť sa o radu a skúsenosti. Krvácanie však akoby

zosilnelo a ja som si už bola istá, že na druhý deň pôjdem k lekárke na kontrolu. Vo štvrtok ráno som

obtelefonovala ambulancie a objednala sa na okamžitú návštevu. Bolo to také zvláštne, tušila som, že sa

niečo vážne deje. Vôbec som nevedela odhadnúť, či je to len nejaká banalita alebo … Krvácala som a

cítila som bolesti v podbrušku. Môj manžel ma k lekárke sprevádzal, na moje naliehanie deň pred tým

zrušil služobku do Košíc. Bola som vnútorne pokojná, akoby už pripravená na to, že sa môžem dozvedieť

to najhoršie. Aj keď to vôbec nevystihuje ten pocit, ktorý som mala. Práveže som si naplno a viac ako

kedykoľvek pred tým uvedomovala, že nič nie je dobré, ani zlé. Všetko to, čo sa deje je správne a presne

tak, ako to má byť – presne to vystihuje stav bytia, v ktorom som sa nachádzala. Cestou v aute sme sa s

mužom o tom rozprávali a bolo zaujímavé, že on to vnímal presne tak ako ja. Boli sme obaja pripravení

prijať akúkoľvek správu. U lekárky v čakárni bola mamička s manželom a ich týždňovým, tretím

bábätkom. So mnou vošla jedna pani, ktorá si narýchlo odskočila od svojho ročnéh dieťatka na kontrolu

a rozplývala sa nad tým, že už majú tretie. A že rovnako aj ja čakám tretie. Manželia mi popriali veľa

šťastia a radosti s naším tretím a pani sa nadchýnala a básnila o tom, akou som pre ňu úžasnou

inšpiráciou. Mala som zmiešané pocity, deliť sa s nimi o radosť, aj keď v hĺbke duše som cítila smútok.

Pani doktorka bola veľmi milá, silne na mňa zapôsobilo to, že ma oslovovala krstným menom, aj napriek

tomu, že sme sa videli prvý krát. Pri vyšetrení ultrazvukom len ticho poznamenala, až som sa jej musela

na to opýtať ešte raz, pretože som ju prepočula: “Nie je to dobré.” Vysvetľovala mi, že dieťatko už

niekoľko dní, možno týždne nežije, a to krvácanie je len snahou tela sa mŕtveho telíčka zbaviť. Ležala

som tam a naplnil ma hlboký pokoj, prijatie toho stavu a situácie, rozhodnutia novej bytosti odísť. Moja

Zora, moja malá Zornička sa rozhodla odísť. Bolo to jej rozhodnutie. Vôbec mi nenabehli myšlienky,

prečo ja, prečo sa to muselo stať práve mne. Ani ma neprepadli pocity viny, že čo všetko som mohla

urobiť inak, alebo čo by bolo keby. Vôbec nie. Len som tam ticho ležala a vnímala, že aký magický,

dušičkovský, morenovský čas si vybrala na svoj odchod. A že o dva dni na cintoríne budem zapaľovať

svetielko na cestu aj pre ňu. Pani doktorka mi vysvetlila, že telo a maternica sa potrebujú teraz prečistiť.

Informovala ma, za čo som jej nesmierne vďačná o tom, že telo to dokáže v priebehu 2 až 3 týždňov

samo. Aj napriek tomu mi odporúčala dať si urobiť odbornú revíziu na Kramároch. Ja som už hneď tam

prejavila svoju voľbu nechať to na prírodu a telo samotné. Poznamenala, že mala také ženy, ktorým sa to

podarilo. A dodala niečo v tom duchu, že: “V dnešnej dobe je taký trend návratu k prirodzenosti a

prírode. Tiež však treba rátať s tým, že to prináša aj isté straty”. Taktiež ma informovala, že aj po

odbornom zákroku môže dôjsť k zápalu a nevyhnutnosti nasadiť antibiotickú liečbu. Tým, že mi dala

kompletné informácie, možnosť voľby bez zastrašovania a vykresľovania dramatických scenárov mi

dodala dôveru v seba samú a vo vlastnú silu. Vedela som, že to zvládnem. A vedela som aj to, že dvere

na Kramároch mám stále otvorené. Cítila som, akoby ma obklopila obrovská prázdnota. Môj muž ma

čakal na parkovisku, ja som k nemu podišla so smutným úsmevom a hľadala slová, ako mu to oznámiť.

Hneď vyronil slzy, čo sa mne vôbec nepodarilo, a na chvíľu sme ostali v objatí. Prešli sme sa mestom,

zastavili sa na čokoláde a ja som sa stále zaoberala myšlienkou prečo. Prečo sa to stalo, prečo sa tá malá

dušička rozhodla odísť? Čo je za tým. Čo mi tým chcela povedať, čo mám vo svojom živote zmeniť? A

potrebovala som podporiť v rozhodnutí nechať to plynúť a odísť samo. Nedalo mi to a hneď ako som

prišla domov, vytočila som moju učiteľku sofioterapie Marušku. Potešilo ma, že mi hneď zodvihla. Bol to

dlhý, očisťujúci rozhovor.

Prišlo vysvetlenie a aj úplné pochopenie. Maruška má dar, že všetko vidí z inej perspektívy, vníma

prepojenia tam, kde ich my nevidíme, zaoberá sa duchovnými príčinami chorôb, starými chybnými

vzormi i karmou, vie sa spojiť s dušou človeka. Všetko, čo mi povedala, zapadalo do seba ako kúsky

puzzle. Rozprávali sme sa veľmi dlho. Zorničku videla vedľa mňa ako krásnu, ružovú-krištáľovú bytosť,

ktorá sa rozhodla odísť, aby som ja pochopila a naučila sa mnohé veci. Moju maternicu videla posiatu

plesnivnými fľakmi - pleseň predstavuje staré, plesnivé, karmické životné programy. Programy a vzory,

ktoré si odovzdávame v rodovej línii z pokolenia na pokolenie na podvedomej úrovni a v reálnom živote

o nich ani netušíme. A tá malá bytosť, dušička, ktorá si mňa vybrala za matku, sa rozhodla odísť preto,

lebo chce, aby som sa od týchto starých, plesnivých programov očistila. Vie, že na to mám, že mi už

chýba len krôčik, a potom sa opäť vráti. Pretože sa chce narodiť ako zdravá bytosť a narodiť sa mne, ako

čistej bytosti na vysokej vibračnej úrovni. Pre mňa to bolo veľmi dojemné, vnímať práve takéto

súvislosti, v bežnom živote neuchopiteľné, a predsa také významné. Veľa tých odkazov, ktoré ku mne

vďaka Zorničke a rozhovoru s Maruškou prišli bolo o tom, prestať sa obviňovať za to, aká som v minulosti

bola, o plnom prijatí samej seba, o odpustení sebe samej, a poďakovaní za to, že to všetko bolo a je

súčasťou vývoja. A ja som s Maruškinou podporovu v priebehu toho rozhovoru odpúšťala, prijímala,

ďakovala. Ako sme pokračovali, moja maternica sa energeticky prečistila, dostala nádhernú ružovú farbu

a pleseň odchádzala. Zároveň ma Maruška podporila v samočistiacom procese maternice a poradila mi

jednoduchú, liečivú a očistnú techniku. Požiadať svoje telo, zbaviť ho povinnosti ukazovať mi moje

mylné, nezdravé, prebraté postoje a maternicu od nich úplne oslobodiť. A súčasne sa jej poďakovať za to

ako za skúsenosť. Poslať jej informáciu o tom, že je oslobodená a prežiarená svetlom a láskou. Po takmer

hodine telefonovania som jej poďakovala a objednala si u nej liečivý čaj na podporu čistiaceho procesu.

Rozlúčila sa so mnou so slovami, že čaj pošle, ale že aj tak som najväčší kus práce odviedla teraz. Ten

rozhovor mi veľmi pomohol. Ešte viac som dokázala prijať to čo sa stalo, ako to, čo bolo nevyhnutné a

prirodzené. Prijať smrť, ako samozrejmú súčasť života.

Išla som po deti do škôlky a spolu sme vyšli na záhradu. Manžel robil prípravu na vyvýšené záhony a

čakali sme na dedka, manželovho otca, ktorý mal u nás prespať pred ranným odletom. Ja som okolo

potoka vyzbierala všetky veľké kamene vhodné na bylinkovú špirálu a vyčistila to tam od konárov a

dreva. Tá namáhavá práca ma veľmi upokojovala a robila mi dobre. Robila som to bezmyšlienkovite,

plne ponorená do seba, návaly v podbrušku som vnímala ako menštruačnú bolesť. Deťom sme to

nehovorili, chceli sme im to oznámiť až na druhý deň, keď dedko odíde a budeme sami. Nemala som

chuť o tom hovoriť, bolo to veľmi čerstvé a potrebovala som si to spracovať sama. S príchodom večera

návaly v podbrušku zosilneli a prepadla ma strašná únava. Ľahla som si teda do postele, že si pospím, ale

deti boli hneď pri mne. Návaly boli však stále silnejšie a ja som si začala v posteli pomáhať zvukmi a

vzdychmi. Synček bol zvedavý a pýtal sa ma, prečo to robím. Odpovedala som mu neurčito, že sa

necítim dobre, ale opäť bol zvedavý, že prečo. A vtedy som pocítila silné nutkanie to deťom povedať.

Zavolala som muža a povedal mu, že to s nimi chcem zdieľať hneď, aj keď je u nás doma jeho otec. Ten

pocit, že im to musím povedať hneď teraz bol veľmi silný. Mala som pocit, že to už viac neunesiem. Ak to

neurobím hneď, tak celá vybuchnem. Hľadala som slová. Nie je jednoduché oznámiť päťročnému

chlapčekovi a trojročnému dievčatku, že to bábätko, na ktoré sa tak nesmierne tešia, … nebude.

Povedala som im, že naša malá dušička odišla, že to bolo jej rozhodnutie a nepríde k nám. Synček sa

okamžite hystericky, naliehavo rozplakal, vzlykal, nariekal, zvíjal sa a nevedel to stráviť. Malá dcérka tú

informáciu úplne odmietla – začala sa smiať a utiekla z izby. Vôbec nevedela, čo s tým. Za chvíľu sa

vrátila so strašným plačom, lebo sa niekde poudierala a veľmi ju to bolelo. A plakala, a plakala, a plakala.

A ja som tam s mužom ležala na posteli s nimi, oboch ich hladila , utešovala, vysvetľovala. Dopriala som

im tam bezpečný a láskavý priestor, v ktorom sa mohli vyplakať, vykričať, hnevať, klásť otázky a dostávať

odpovede. Bola som tam s nimi a pre nich. Vysvetľovala som im, že je to prirodzené, že to bábätko sa tak

rozhodlo. Že je to naša malá Zornička a navždy ostane v našich srdiečkach. Bolo to veľmi, veľmi silné a ja

som pri tom nevyronila ani slzu. Bola som si však vedomá toho, že je to najlepšie, čo som pre nich mohla

urobiť. Byť k nim otvorená, nič nezatajovať a nezahmlievať. Nechať im priestor na vyplavenie a

prejavenie ich pocitov, podporiť ich v tom a podržať, pomôcť im prejsť cez ich vlastný smútok a bolesť.

Neviem ako dlho to trvalo, možno pár minút, možno hodinu – až od únavy zaspali. Ležala som vedľa

nich, v duchu som si opakovala liečivú mantru na očistu maternice a vôbec sa mi už nechcelo spať. Bola

som úplne bdelá, nechcelo sa mi pri nich ležať. Nechcelo sa mi však ani ísť sa posadiť ku chlapom do

vedľajšej izby. Zrazu som pocítila, že zo mňa vyteká veľké množstvo krvi. Rozbehla som sa do kúpeľne,

rovno do sprchy, vytekala zo mňa krv a vypadávali krvavé kúsky výstelky maternice. Úplne ma to

prebralo, umyla som sa a presunula sa ku chlapom do obývačky. Potom to už bolo živelné, nasledovala

som len potreby svojho tela. Zabalená do deky a v teple, hľadala som vhodnú polohu na stoličke, mrvila

sa, krútila panvou na zmiernenie tlakov, uchlípkala si domáci bazový likér a rozprávala sa s chlapmi.

Naraz som vnímala ako sa z môjho tela valí veľké množstvo krvi, a tak som sa opäť rozbehla do kúpelne.

Vo dverách som zacítila niečo medzi nohami a zachytila to do rúk. Aké bolo moje prekvapenie, keď som

na kúsku krvavej výstelky zbadala dve malilinké, jemnunké, zopnuté ručičky pri malinkej hlavičke a

postupne som rozpoznala drobunké telíčko môjho bábätka. Hneď som zavolala manžela a dojatí sme

pozerali na to malilinké stvorenie, na naše bábätko. Cítila som hlbokú vďačnosť, že sa to stalo takto

doma. Ďakovala som za to, aká som požehnaná - moje tretie dieťatko sa narodilo doma, tak ako moja

dcérka. Uvedomila som si, že som sa práve stala matkou troch detí. My dvaja sme rodičia troch detí.

Bolo to veľmi silné, akoby zastal čas. Mám pocit, že môj muž práve v tej chvíli naplno pochopil a prijal tú

stratu – keď uvidel to drobunké telíčko a zobral ho do rúk. Bola som nesmierne vďačná za to, že si

môžem Zorničku pohladiť, pobozkať, povedať jej, čo mám na srdci, a takto nádherne sa s ňou rozlúčiť.

Vnímala som to ako obrovský dar a požehnanie. Prekážalo mi, že vedľa v izbe sedí svokor a nedokážem

sa naplno prejaviť. Aj to, že môj muž je akoby na dvoch stoličkách. Chcela by som, aby bol so mnou viac,

aby sme tú stratu prežívali spoločne, ale on je so svojím otcom vedľa v izbe. Učím sa a snažím sa všetko

prijímať tak, ako to je – pretože je to presne tak, ako to má byť, a ako to všetci potrebujeme zažiť. Uff, aj

tak je to chvíľami nesmierne ťažké. Prijať to, že u nás práve teraz sedí vedľa v izbe svokor. Z kúpeľne som

sa opäť vrátila do obývačky. Na stoličke to nejde, ľahla som si na zem, hneď vedľa krbu, z ktorého sála

priam neznesiteľná páľava. To teplo mi úplne vyhovuje, je to presne to, čo moje telo potrebuje. Ležala

som na zemi v polohe dieťaťa, a tam som prepukla v plač. Tiché vzlyky otriasali mojím telom ako mi

naplno dochádzalo, čo sa stalo. Až tam na zemi mi došlo, že to, čo práve prežívam je pôrod. Pôrod so

všetkým, čo k tomu patrí – kontrakcie, emócie, vzdychy. Aké je telo úžasné, dokonalé, samo vie

najlepšie, čo má robiť. A ja ho intuitívne nasledujem, aj keď vedome mi to dochádza až teraz. Práve som

porodila svoje tretie dieťatko. Opäť prichádza silný pohyb v mojom vnútri a môj muž mi pomáha na nohy

a do kúpeľne. A presne v tom momente mi to prišlo úplne absurdné a smiešne. To, akú som mala

vysnívanú predstavu o pôrode a aká je realita. Moja ideálna predstava bola priviesť dieťatko na svet

doma v spoločnosti láskyplných a podporujúcich žien, priateliek. V skutočnosti však rodím doma, ale v

prítomnosti dvoch mužov. C´est la vie!

V kúpeľni vyšla zo mňa miniplacenta. Mám potrebu sa vyzliesť donaha a celá sa poumývať, nechať prúdy

vody stekať po mojom unavenom tele, po vlasoch, po tvári. Voda nech odplaví všetku tú bolesť, stratu,

smútok, bezradnosť, zúfalstvo, žiaľ. Oslobodzujem svoju maternicu a rozžiarujem ju svetlom a láskou.

Moje telo očisťujem horúcimi prúdmi vody a uvedomujem si, ako ma počas pôrodu sprevádzajú všetky

živly. Voda ma umýva a očisťuje, len pred chvíľou som sa zohrievala pri ohni a popoludní na záhrade som

bola v silnom prepojení so zemou. Pôrod ako rituál so všetkými živlami. Už chýba len vzduch - a v tom

začínam spievať. Najprv pomaly a neisto nechávam prechádzať hlásky mojím hrdlom von. Stále mám

kdesi v pozadí kontrolku, že vedľa v izbe sedí svokor, a toto sa naozaj nepatrí. Ale ohromná sila

prítomného okamihu, potreba prejaviť seba a svoje emócie naplno cez hlas sú silnejšie. Spievam piesne

o slovenských bohyniach, Morene, Mokoši, Živene, Vesne, Tise. Tie piesne mi úžasne pomáhajú,

nechávam všetko plynúť. V duchu ďakujem za silu, ktorú som nadobudla na výcviku kňažiek a za úžasnú

oporu žien, ktorú mám v našom sesterskom kruhu. Voda umýva a odplavuje všetko preč, mieša sa s

mojimi slzami a krvou. A ja nahlas spievam, vzlykám, plačem, kvílim – nekonečne dlho trúchlim, lúčim sa,

oslavujem. Trvalo to možno okamih, možno celú, nekonečnú večnosť. Naplno sa v dôvere odovzdávam

múdrosti svojho tela. Ani na chvíľu som nezapochybovala o správnosti toho, čo robím. Viem, že moje

telo sa očisťuje a oddeľuje od seba mŕtve, nepotrebné tkanivá a toto je moja rozlúčka. Silná, plná,

pravdivá. Chvíľami si uvedomujem, že vedľa sedí svokor, ale je mi to úplne jedno, všetko som pustila.

Som vďačná môjmu mužovi za nesmiernu podporu. Za to, že mi drží bezpečný priestor. Možno dva krát

sa pri mne zastavil, pohladil ma, usmial sa. Bolo pre mňa veľkou oporou, že ma podporoval, že mi plne

dôveroval, a ani na okamih nezapochyboval. Za to som mu nesmierne vďačná. Keď všetko, čo malo odísť

odplavila voda, obliekla som sa a opäť sa usadila ku chlapom do izby. Cítila som nesmierny pokoj,

prázdnotu, prijatie, pokoru a vďačnosť. Vďaku za nádhernú životnú skúsenosť. Vďaku za to, že mi

priniesla uvedomenie si vlastnej, nesmierne obrovskej sily. Za uvedomenie si toho, že ju všetci v sebe

máme. Moje telo je unavené, ako po náročnej a veľmi príjemnej turistike. Všetko sa skončilo. Zaspávam

a spím sladko až do rána.

O dva dni v sobotu sú Dušičky. Večer, po návšteve cintorína sme zabalili telíčko Zorničky do hodvábu a

vrátili ho Matke Zemi. Pochovali sme ho na našej záhrade a prikryli kyticou bielych chryzantém. Bol to

malý, krátky, rodinný rituál – boli sme tam len ja, môj muž, synček a dcérka. Chlapi vykopali jamu, vložili

sme do nej telíčko, každý prihodil hrudu hliny a zasadili sme kvety. Každý jej poďakoval za to, že tu chvíľu

s nami bola a poprial želanie na cestu za svetlom. Na záver sme sa pochytali za ruky a spoločne zaspievali

pieseň. Bolo to silné a dojemné, definitívna rozlúčka s našou dcérkou, so sestričkou našich detí.

Definitívny koniec. Vnímala som, aký dôležitý bol rozlúčkový obrad pre nás ako rodinu. Ako nás táto

oslava smrti spojila, stmelila a ukázala nám, že s láskou a v láske dokážeme spoločne prekonať čokoľvek.

Aké je dôležité byť pravdivý sám k sebe, k druhým a aj k svojim deťom, ktoré sú veľmi vnímavé a citlivé.

Ako je dôležité dať bodku tam, kde je koniec, pravdivo a bez kompromisov. Aj keď to bolí, pomenovať to,

prejsť si tým, zažiť si bolesť a posilnení ísť ďalej. Som nesmierne šťastná, že som to práve takto mohla

zažiť a prežiť. Asi polhodinu po tomto obrade som zacítila miernu kontrakciu a z môjho tela vyšiel

posledný kúsok výstelky maternice. Bolo to potvrdenie toho, že rozlúčkový obrad s nenarodeným

bábätkom má svoje opodstatnené miesto a význam pre všetkých členov rodiny.

Moje telo sa zotavilo veľmi rýchlo a hneď v nedeľu sme si celá rodina vyšli na štvorhodinovú prechádzku

cez les. Pre mňa veľké prekvapenie. A druhé veľké prekvapenie bola moja chuť sa milovať. Dva, či tri dni

po odchode bábätka. Mala som chuť na divoké, bláznivé milovanie. Zamýšľala som sa nad tým, či je to v

poriadku, takto rýchlo po takom niečom. Je to v poriadku, je to povolené? A potom mi to ťuklo … a kto

mi to má dovoliť? A vlastne čo mi má dovoliť? Veď moje telo najlepšie vie to, čo potrebuje, čo mu môže

ublížiť, alebo čo mu urobí dobre. Ja na to nepotrebujem vyjadrenie nejakého lekára. Stačí mi počúvať to,

čo mi našepkáva telo. Toto osvietenie bolo pre mňa náramne oslobodzujúce. Nemilovali sme sa vtedy

hneď, manžela zabrzdili spomienky na udalosti spred dvoch dní v kúpeľni. Ale týždeň “po” sme sa

nádherne, a s láskou pomilovali.

Bolo to večer po mojom rozlúčkovo-oslavnom rituáli, ktoré pre mňa pripravili moje priateľky kňažky.

Stratu bábätka, rozlúčku na vedomej úrovni, očistu tela – to všetko som zvládla doma sama a s pomocou

rodiny. Ale stále som mala pocit, že ešte mi niečo chýba. Niečo také, aby tá strata, ktorou som prešla,

bola ošetrená na každej úrovni. Cítila som, že sa potrebujem odovzdať do láskavých rúk žien-kňažiek. Na

našom stretnutí mi urobili rituál – pôvodne rozlúčkový sa rozvinul v oslavu môjho znovuzrodenia.

Podpora v sesterskom kruhu žien, láskavé, masírujúce dotyky rúk na mojom tele, povzbudivé slová a

hlboké pohľady do očí dokázali rozpustiť posledné zrnká energetických i fyzických nečistôt v mojom tele

a odplaviť ich preč. Bolo to pre mňa obohacujúce, radostné, cítila som sa ako ukolísané dieťatko v

bezpečnom náručí matky. Som presvedčená, že aj tento obrad mal obrovský podiel na tom, že moje telo

sa dokonale očistilo. Na kontrole u lekárky po šiestich týždňoch od tejto udalosti som mala všetko v

poriadku. Telo je dokonalé, telo je zázrak, posvätný chrám našej duše. Dovoľme si mu dôverovať,

načúvať mu a nasledovať ho.

S odstupom času si uvedomujem, že som veľmi vďačná za to, že k nám Zornička na chvíľu prišla.

Obohatilo nás to a naučilo, mňa aj celú rodinu veľmi veľa. Ukázala nám cestu pravdivosti, hľadania i

nachádzania vlastnej cesty, prijímania, vďaky a pokory. A ja som jej za to veľmi vďačná.

foto: Lakshmi a Robert Rambousek